Ako dnes staviame a búrame

Autor: Jano Kováčik | 18.1.2014 o 15:56 | (upravené 13.9.2014 o 12:29) Karma článku: 8,22 | Prečítané:  1302x

Už dlhšiu dobu pozorujem na Slovensku jeden jav (zvyk), čo sa týka výstavby priemyselných závodov, obchodných centier a pod. Rieši sa troma spôsobmi: Prvý spôsob je ten jednoduchší: „kúp  stavebnú plochu, postav nové“. Investor kúpi stavebnú plochu na perifériu mesta alebo dediny a tam postaví nový závod, obchodné centrum, ktoré by mali v budúcnosti byť jeho obživou, v lepšom prípade zlatou baňou. Samozrejme nebudem tu teraz rozoberať to, že tieto budovy najčastejšie vlastnia zahraniční investori, poprípade sú postavené na úrodných černozemiach, ktoré už nijak naspäť nedostaneme. Síce je fajn, že niekoľko desiatok, prípadne stoviek ľudí si nájde prácu, ale to, že za náročnú robotu zarábajú minimálne mzdy (možno trošku viac) nikoho z (miestnych) politikov už netrápi.

Bývalá budova sklárne z konca 19. stor.

Bývalá budova sklárne z konca 19. stor.

Čo však trápi mňa, je architektúra týchto budov – či už priemyselných závodov alebo obchodných centier. Nazval by som ju „plechovou architektúrou“. Samozrejme nemožno sa tomu čudovať, veď v súčasnosti najlacnejším a najrýchlejším spôsobom, ako niečo postaviť je oplechovať betónový skelet. Otázkou do budúcna však ostáva, ako to budú vnímať naši potomkovia o niekoľko desaťročí? Či to nebude náhodou horšie, ako my v súčasnosti esteticky vnímame síce užitočnú, ale nie veľmi vzhľadnú architektúru socializmu. Ešte horšie však je, keď sa takýto oplechovaný objekt objaví nie na okraji, ale priamo v centre mesta alebo dediny. Skoro do plaču mi bolo, keď som naposledy navštívil Zvolen a priamo na námestí ma privítala budova obchodného centra. Najsmutnejšie na tom však bolo, že pozdĺž plechovej steny tohto centra (asi 3 metre od nej!) ju lemoval pozostatok stredovekého kamenného opevnenia mesta. Takže takto sa chováme k historickým pamiatkam...

Druhý, na Slovensku využívaný spôsob výstavby by som nazval heslom: „zbúraj staré, postav nové.“ Akákoľvek historická pamiatka, ktorá nie je oficiálne zapísaná ako kultúrna pamiatka sa stáva ohrozeným druhom, keďže majiteľ si s ňou v podstate môže robiť, čo chce. Toto isté sa dialo v minulosti, no bohužiaľ deje sa to aj dnes. Vo veľkej miere sú ohrozené najmä industriálne pamiatky – viď. cvernovka v Bratislave, mlyny v Nitre, či časť sklárne v Novej Bani. Podobný prípad sa udial aj u nás na dedine, kde v samom centre zbúrali plne funkčnú storočnú budovu bývalej sklárne a na jej mieste postavili spomínaného „plecháča“. Obyčajný človek sa môže len prizerať, zašomre si alebo niečo napíše, ako ja, no nezmôže nič...

Starý kaštieľ (nazývaný Handel), sídlo majiteľa starej sklárne

Tretí prípad: „staré nechaj spadnúť.“ Precestoval som už veľký kus Slovenska a asi v každej dedinke a mestečku sa nachádza nejaká zaujímavá historická stavba (kaštieľ, hrádok, synagóga, priemyselná pamiatka...). Veľká väčšina z nich je ale v katastrofálnom stave a pomaly sa menia na ruiny, ktoré už nebude možné zachrániť. Dôvodov, prečo sa to deje je veľa, ale v skratke to možno zhrnúť tak, že nie sú na opravu peniaze. Je všeobecne známe, že je lacnejšie postaviť nové, ako opraviť staré. Prečo ale v zahraničí na to peniaze sú a u nás nie?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?